4.3 Usmernenia týkajúce sa úverových inštitúcií, ktoré uplatňujú štandard IFRS 9

V súlade s odsekom 5.5.5 štandardu IFRS 9, „ak od prvotného vykázania nedošlo k dátumu vykazovania k výraznému zvýšeniu úverového rizika vyplývajúceho z finančného nástroja, účtovná jednotka oceňuje opravnú položku na stratu pre uvedený finančný nástroj v hodnote, ktorá sa rovná 12-mesačným očakávaným kreditným stratám“. Úverové inštitúcie by mali oceňovať očakávané kreditné straty pre všetky úverové expozície a nulová opravná položka by mala byť zriedkavá, pretože odhady očakávaných kreditných strát predstavujú sumu váženú pravdepodobnosťou, v ktorej by sa vždy mala odzrkadľovať pravdepodobnosť výskytu kreditnej straty (pozri odseky 5.5.17 a 5.5.18 štandardu IFRS 9). Nulová opravná položka by sa však mohla objaviť napríklad pri úveroch plne zabezpečených kolaterálom (hoci úverové inštitúcie by mali byť opatrné pri vypracúvaní odhadov hodnoty kolaterálu, lebo ocenenie kolaterálu pri vzniku sa počas životnosti úveru môže meniť).

Úverové inštitúcie by mali prijať aktívny prístup k posudzovaniu a oceňovaniu 12-mesačných očakávaných kreditných strát, ktorý umožní včas zistiť kreditné riziko, a tým aj včasné vykázanie týchto zmien očakávaných kreditných strát. V súlade so zásadou č. 6 by odhady výšky a načasovania 12-mesačných očakávaných kreditných strát mali odzrkadľovať úsudok vrcholového manažmentu v oblasti úverov založený na skúsenostiach a mali by predstavovať nezaujatý odhad očakávaných kreditných strát vážený pravdepodobnosťou určený na základe zohľadnenia viacerých možných výsledkov.

V štandarde IFRS 9 sa hodnota rovnajúca sa 12-mesačným očakávaným kreditným stratám vymedzuje ako „tá časť očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, ktorá predstavuje očakávané kreditné straty vyplývajúce z prípadov zlyhania finančného nástroja, ku ktorým môže potenciálne dôjsť v období 12 mesiacov po dátume vykazovania“¹⁴ . Úverové inštitúcie na tieto účely musia vziať na vedomie, že hodnota rovnajúca sa 12-mesačným očakávaným kreditným stratám nepredstavuje len straty očakávané v nasledujúcich dvanástich mesiacov, ale podľa odseku B5.5.43 štandardu IFRS 9 ide o očakávané nedostatky hotovosti počas životnosti úverovej expozície alebo skupiny týchto expozícií spôsobené stratovými udalosťami, ku ktorým by mohlo dôjsť v priebehu nasledujúcich dvanástich mesiacov. Úverové inštitúcie musia vziať na vedomie aj to, že v súlade s odsekom 5.5.9 štandardu IFRS 9 sa na posúdenie, či by sa v prípade finančného nástroja malo prejsť k oceňovaniu očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, musí zohľadniť zmena rizika výskytu zlyhania počas očakávanej životnosti finančného nástroja. Za určitých okolností štandard IFRS 9 umožňuje, aby sa na toto posúdenie použili zmeny rizika výskytu zlyhania počas nasledujúcich dvanástich mesiacov. Tento postup však nemusí byť vždy vhodný a osobitnú pozornosť treba venovať príkladom uvedeným v odseku B5.5.14 štandardu IFRS 9.

¹⁴ Pozri dodatok A štandardu IFRS 9, Definícia pojmov. 15 Orgán EBA zverejnil návrh usmernení týkajúcich sa uplatňovania definície zlyhania v súlade s článkom 178 nariadenia (EÚ) č. 575/2013.

Odsek B5.5.37 štandardu IFRS 9 neobsahuje definíciu zlyhania, ale vyžaduje sa v ňom, aby úverové inštitúcie definovali zlyhanie spôsobom, ktorý je konzistentný s definíciou použitou na účely vnútorného riadenia kreditného rizika. Uvedený odsek obsahuje aj vyvrátiteľnú domnienku, že zlyhanie sa vyskytne najneskôr 90 dní po splatnosti. Pri prijímaní definície zlyhania na účtovné účely by sa úverové inštitúcie mali riadiť definíciou použitou na regulačné účely, uvedenou v článku 178 nariadenia (EÚ) č. 575/2013¹⁵ , ktorá zahŕňa:

• a. kvalitatívne kritérium, podľa ktorého „inštitúcia usúdi, že dlžník pravdepodobne nesplatí svoje kreditné záväzky voči inštitúcii, materskej spoločnosti alebo ktorejkoľvek z jej dcérskych spoločností v plnej výške bez toho, aby inštitúcia urobila úkony, akými je napríklad realizácia zabezpečenia“ (prípady tzv. pravdepodobnosti neplatenia); ako aj
• b. objektívny ukazovateľ, podľa ktorého „ktorýkoľvek podstatný kreditný záväzok dlžníka voči inštitúcii, materskej spoločnosti alebo ktorejkoľvek z jej dcérskych spoločností je viac než 90 dní po termíne splatnosti“, ktorý je rovnocenný vyvrátiteľnej domnienke v odseku B5.5.37 štandardu IFRS 9.

V súlade s článkom 178 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 575/2013 sa skutočnosť, že došlo k zlyhaniu v súvislosti s konkrétnym dlžníkom, konštatuje vtedy, keď bude splnené aspoň jedno alebo obe z kritérií uvedených v odseku 1 písm. a) a b). V tejto súvislosti by úverové inštitúcie mali identifikovať zlyhanie v súlade s kritériom pravdepodobnosti neplatenia dlžníka, než sa expozícia stane nesplatenou 90 dní po splatnosti. V súlade s prístupom dodržiavaným na regulačné účely by sa zoznam prvkov uvedených v článku 178 ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 575/2013, ktoré sa považujú za náznaky pravdepodobnosti neplatenia, mal zaviesť spôsobom, ktorým sa zabezpečí včasné odhalenie prípadov pravdepodobnosti neplatenia, ktoré napokon vyvolávajú nedostatky hotovosti. Pokiaľ ide o kritérium v odseku 1 písmene b), hoci príslušné orgány môžu na regulačné účely v prípade retailových záväzkov a záväzkov subjektov verejného sektora nahradiť lehotu 90 dní lehotou až 180 dní pre rôzne produkty, ak to považujú za vhodné v miestnych podmienkach [pozri článok 178 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 575/2013], táto možnosť by sa v prípade týchto expozícií nemala vykladať ako výnimka z uplatňovania vyvrátiteľnej domnienky týkajúcej sa 90 dní uvedenej v odseku B5.5.37 štandardu IFRS 9.

Pri formulovaní odhadu hodnoty rovnajúcej sa 12-mesačným očakávaným kreditným stratám by úverové inštitúcie mali zohľadniť primerané a preukázateľné informácie uvedené vo vymedzení pojmov a v zásade č. 6 týchto usmernení, ktoré majú vplyv na kreditné riziko, a to najmä informácie zamerané na budúcnosť vrátane makroekonomických faktorov. Úverové inštitúcie by mali uplatniť úsudok v oblasti úverov založený na skúsenostiach s cieľom zohľadniť kvalitatívne aj kvantitatívne informácie, ktoré môžu mať vplyv na posudzovanie kreditného rizika úverovej inštitúcie. V štandarde IFRS 9 sa stanovuje, že účtovná jednotka nemusí pri oceňovaní sumy rovnajúcej sa 12-mesačným očakávaným kreditným stratám uskutočňovať vyčerpávajúce vyhľadávanie informácií. Úverové inštitúcie by však mali aktívne začleniť informácie, ktoré môžu ovplyvniť odhad očakávaných kreditných strát, a nemali by vylučovať alebo prehliadať relevantné informácie, ktorú sú primerane dostupné.

Ak úverová inštitúcia vytvorí expozície s vysokým kreditným rizikom (ktoré by sa v kontexte tohto bodu nemali chápať ako opak expozícií s „nízkym kreditným rizikom“ opísaných v odseku 5.5.10 štandardu IFRS 9) a ich opravné položky sa prvotne ocenia na hodnotu 12-mesačných očakávaných kreditných strát, úverová inštitúcia by mala v prípade týchto expozícií dôsledne monitorovať výrazné zvýšenie kreditného rizika s cieľom zabezpečiť včasný prechod expozície na oceňovanie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, aby sa zohľadnilo, že expozície s vysokým rizikom sa môžu prejavovať väčšou volatilitou a môže sa pri nich rýchlejšie zvýšiť kreditné riziko.

Aj keby sa zvýšenie kreditného rizika nepovažovalo za výrazné, úverová inštitúcia by mala upraviť svoj odhad 12-mesačných očakávaných kreditných strát, aby primerane odzrkadľovali zmeny kreditného rizika, ku ktorým došlo. Tieto úpravy by sa mali uskutočniť s dostatočným predstihom pred prechodom expozícií, individuálne alebo kolektívne, na oceňovanie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti a zohľadniť by sa mala každá migrácia kreditného rizika, ku ktorej došlo.

Ak sa uskutoční kolektívne posudzovanie, expozície v danej skupiny by sa mali riadiť požiadavkami stanovenými v zásade č. 3 týchto usmernení. Konkrétne ak úverová inštitúcia získa informácie, z ktorých vyplýva, že skupinu úverových expozícií je potrebné ešte viac rozčleniť alebo je potrebné iné rozčlenenie tejto skupiny, skupina by sa mala rozdeliť na podskupiny a ocenenie hodnoty rovnajúcej sa 12-mesačným očakávaným kreditným stratám by sa malo aktualizovať osobitne pre každú podskupinu alebo by sa v prípade prechodných okolností mala uplatniť dočasná úprava (pozri zásadu č. 3 týchto usmernení a v nej podrobne opísané požiadavky týkajúce sa použitia dočasných úprav). Ak sa získajú informácie, z ktorých vyplýva, že v konkrétnej podskupine došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, potom v súvislosti s touto podskupinou treba vykázať očakávané kreditné straty počas celej životnosti.

Úverové expozície by sa nemali zoskupovať spôsobom, ktorým sa zakryje včasná identifikácia výrazného zvýšenia kreditného rizika (pokiaľ ide o doplňujúce požiadavky týkajúce sa zoskupovania a kolektívneho posudzovania očakávaných kreditných strát, pozri aj zásady č. 3 a 4 týchto usmernení).

4.3.2 Posúdenie výrazného zvýšenia kreditného rizika

V odseku 5.5.4 štandardu IFRS 9 sa uvádza, že „cieľom požiadaviek týkajúcich sa zníženia hodnoty je vykázať očakávané kreditné straty počas celej životnosti pre všetky finančné nástroje, pri ktorých došlo od prvotného vykázania k výraznému zvýšeniu kreditného rizika – či už posudzovaného jednotlivo alebo kolektívne – s ohľadom na všetky primerané a preukázateľné informácie vrátane tých, ktoré sú zamerané na budúcnosť“.

Odôvodnením tohto prístupu je skutočnosť, že úverová bonita protistrany, a teda aj očakávané kreditné straty predvídané pri prvotnom vykázaní, sa zohľadňujú pri oceňovaní úveru v danom čase. Z toho teda vyplýva, že zvýšenie kreditného rizika po jeho vzniku nemusí byť plne kompenzované účtovanou úrokovou sadzbou, a v dôsledku toho by úverové inštitúcie mali dôkladne zvážiť, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika¹⁶ . Ak to tak je, úverová expozícia by mala podliehať oceňovaniu očakávaných kreditných strát počas celej životnosti.

¹⁶ V štandarde IFRS 9 sa požaduje, aby pri posudzovaní výrazných zvýšení kreditného rizika účtovné subjekty zohľadnili široký okruh faktorov, a oceňovanie môže byť jedným z týchto faktorov.

Úverové inštitúcie by na posúdenie, či v prípade expozície došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, a na ocenenie požadovaných 12-mesačných očakávaných kreditných strát a očakávaných kreditných strát počas celej životnosti mali zaviesť riadne vedenie, systémy a kontroly v súlade so zásadami uvedenými v týchto usmerneniach. Pokiaľ ešte neboli stanovené, úverové inštitúcie by mali zaviesť systémy, ktoré sú schopné spracovať a systematicky posúdiť veľké množstvá informácií, ktoré budú potrebné na posúdenie, či konkrétne úverové expozície alebo skupiny týchto expozícií prejavujú výrazné zvýšenie kreditného rizika, a v náležitých prípadoch na ocenenie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti. Materské spoločnosti a dcérske spoločnosti, na ktoré sa vzťahuje smernica 2013/36/EÚ by mali zabezpečiť, že tento prístup bude jednotný v celej skupine. To by malo zahŕňať najmä zavedenie procesov, ktorými sa zabezpečí, že prognózy hospodárskych podmienok v rôznych jurisdikciách a hospodárskych sektoroch preskúma a schváli vrcholový manažment úverovej inštitúcie a že tento proces, kontroly a hospodárske predpoklady obklopujúce vypracovanie prognóz a ich prepojenie s očakávaniami kreditných strát budú jednotné v celej skupine. Potreba jednotnosti by sa nemala vykladať ako požiadavka, aby bol postup v celej skupine totožný. Naopak, v jednotnom rámci môžu byť rozdiely medzi jurisdikciami a produktmi, napríklad v závislosti od dostupnosti údajov. Tieto rozdiely by sa mali riadne zaznamenať a odôvodniť.

Zavedené procesy úverových inštitúcií by im mali umožňovať určiť včas a z celkového hľadiska, či po prvotnom vykázaní úverovej expozície došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, takže sa jednotlivá expozícia alebo skupina expozícií s podobnými charakteristikami kreditného rizika prevedú na oceňovanie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti okamžite po výraznom zvýšení kreditného rizika v súlade s požiadavkami štandardu IFRS 9 na účtovanie zníženia hodnoty.

Ako sa uvádza v odseku B5.5.17 štandardu IFRS 9 o posudzovaní výrazných zvýšení kreditného rizika po prvotnom vykázaní, okruh informácií, ktoré sa budú musieť zohľadniť pri rozhodovaní, je široký. Vo všeobecnosti sem patria informácie o makroekonomických podmienkach a hospodárskom sektore a geografickom regióne podstatnom pre konkrétneho dlžníka alebo skupinu dlžníkov so spoločnými charakteristikami kreditného rizika popri strategických, prevádzkových a iných charakteristikách typických pre dlžníka. Kľúčovým prvkom je požadované zohľadnenie všetkých primeraných a preukázateľných informácií zameraných na budúcnosť, ktoré sú k dispozícii bez neprimeraných nákladov a úsilia (pozri aj bod 131 týchto usmernení o súbore informácií, ktoré sa majú použiť), spolu s informáciami

• o aktuálnych podmienkach a historických údajoch.

Na včasné vykázanie opravných položiek v súlade s požiadavkami štandardu IFRS 9 by úverové inštitúcie mali:

• a. zhromaždiť údaje a projekcie do budúcnosti týkajúce sa hlavných faktorov kreditného rizika v ich úverových expozíciách a portfóliách; a
• b. byť schopné na základe týchto údajov a projekcií kvantifikovať kreditné riziko v každej z ich úverových expozícií alebo portfóliách.

V odseku B5.5.2 štandardu IFRS 9 sa uvádza, že vo všeobecnosti sa očakáva, že očakávané kreditné straty počas celej životnosti sa vykážu pred tým, ako sa finančný nástroj dostane do stavu po splatnosti a že „kreditné riziko sa obvykle výrazne zvýši pred tým, ako sa finančný nástroj dostane do stavu po splatnosti alebo ako sa spozorujú iné faktory oneskorenia špecifické pre daného dlžníka (napríklad zmena alebo reštrukturalizácia)“. V analýzach úverových inštitúcií by sa preto mala zohľadniť skutočnosť, že kvalita určujúcich faktorov kreditných strát sa veľmi často začína zhoršovať značný čas (mesiace alebo v niektorých prípadoch roky) pred prejavením akéhokoľvek objektívneho dôkazu o nesplácaní v dotknutých úverových expozíciách. Úverové inštitúcie by mali dbať na to, že údaje o nesplácaní sú vo všeobecnosti zamerané na minulosť a len zriedka budú samy o sebe vhodné pri vykonávaní prístupu týkajúceho sa očakávaných kreditných strát. Napríklad v rámci retailových portfólií povedú nepriaznivé trendy makroekonomických faktorov a vlastností dlžníka vo všeobecnosti k zvýšeniu úrovne kreditného rizika dávno pred tým, než sa prejavia v zaostalých informáciách, ako sú informácie o nesplácaní.

Na spoľahlivé splnenie cieľa štandardu IFRS 9 by preto úverové inštitúcie mali zohľadniť aj súvislosti medzi makroekonomickými faktormi a vlastnosťami dlžníka s úrovňou kreditného rizika v portfóliu založenom na primeraných a preukázateľných informáciách. Na tento účel by úverové inštitúcie mali začať podrobnú analýzu historických okolností a aktuálnych tendencií, čo by umožnilo identifikovať najrelevantnejšie faktory kreditného rizika. Úsudok v oblasti úverov založený na skúsenostiach by mal uľahčiť začlenenie aktuálnych a predpovedaných podmienok, ktoré môžu ovplyvniť tieto rizikové faktory, očakávané nedostatky hotovosti, a tým aj očakávané straty.

Úverové inštitúcie by analýzy tohto typu mali vykonávať nielen v kontexte portfólií s jednotlivými malými úvermi, ako sú expozície vyplývajúce z kreditných kariet, ale aj pre väčšie, individuálne riadené úverové expozície. Napríklad pri veľkom komerčnom úvere na nehnuteľnosť by úverové inštitúcie mali zohľadniť značnú citlivosť trhu s komerčnými nehnuteľnosťami v mnohých jurisdikciách na celkové makroekonomické prostredie a zvážiť použitie informácií, ako sú úrovne úrokových sadzieb alebo miera neobsadenosti, na určenie, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika.

Úverové inštitúcie by mali mať jasnú politiku, ktorá obsahuje prepracované kritériá týkajúce sa toho, čo predstavuje „výrazné“ zvýšenie kreditného rizika pre rôzne druhy úverových expozícií. Takéto kritériá a dôvody, prečo sa tieto prístupy a vymedzenia pojmov považujú za primerané, by sa mali zverejniť v súlade so štandardom IFRS 7 Finančné nástroje: zverejňovanie , odsek 35F. V odseku 5.5.9 štandardu IFRS 9 sa požaduje, aby pri posudzovaní výrazných zvýšení kreditného rizika „účtovná jednotka používala namiesto zmeny výšky očakávaných kreditných strát zmenu rizika výskytu zlyhania počas očakávanej životnosti finančného nástroja“. Na tieto účely by inštitúcie mali toto posúdenie uskutočniť z hľadiska rizika výskytu zlyhania, a nie z hľadiska očakávaných kreditných strát (t. j. pred posúdením účinkov nástrojov na zmiernenie kreditného rizika, ako je kolaterál alebo záruky).

Pri vývoji ich prístupu k určovaniu výrazného zvýšenia kreditného rizika by úverové inštitúcie mali zohľadniť každú zo 16 tried ukazovateľov v štandarde IFRS 9 (v miere, v akej sú relevantné pre posudzovaný finančný nástroj), ako sa uvádza odseku B5.5.17 písm. a) až p), a okrem toho by úverové inštitúcie mali zvážiť, či existujú ďalšie informácie, ktoré treba zohľadniť. Takéto ukazovatele (v štandarde IFRS 9 aj v týchto usmerneniach) by sa nemali chápať ako „kontrolný zoznam“. Niektoré z nich môže byť relevantnejšie než ostatné pri posudzovaní, či konkrétny typ úverovej expozície sa vyznačuje výrazným zvýšením kreditného rizika. Súčasne by úverové inštitúcie mali venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa vyhli riziku, že sa výrazné zvýšenie kreditného rizika neprizná okamžite, ak je toto riziko skutočne prítomné. Úverové inštitúcie by najmä nemali obmedzovať výrazné zvýšenie kreditného rizika na situácie, keď sa očakáva, že sa finančný nástroj úverovo znehodnotí (t. j. tretia fáza požiadaviek štandardu IFRS 9 týkajúcich sa zníženia hodnoty). Namiesto toho sa u dlžníkov môže prejavovať výrazné zvýšenie kreditného rizika bez dôkazu, že je pravdepodobné, že sa zníži hodnota súvisiacich úverových expozícií. Skutočnosť, že sa kreditné riziko výrazne zvýšilo, nevyhnutne neznamená, že pravdepodobne dôjde k zlyhaniu – znamená to iba, že je to pravdepodobnejšie než pri prvotnom vykázaní. Túto skutočnosť zdôrazňuje symetria modelu štandardu IFRS 9: je možné, aby sa úverové expozície presunuli k očakávaným kreditným stratám počas celej životnosti, ale aby sa neskôr vrátili k 12-mesačným očakávaným kreditným stratám, pokiaľ už viac nie je splnená prahová hodnota výrazného zvýšenia kreditného rizika.

Úverové inštitúcie by pri posudzovaní výrazného zvýšenia kreditného rizika mali zohľadniť najmä tento neúplný zoznam ukazovateľov:

• a. rozhodnutie vrcholového manažmentu úverovej inštitúcie, v dôsledku ktorého v prípade, ak existujúca úverová expozícia bola novovytvorená k dátumu vykazovania, prvok ceny úverovej expozície odzrkadľujúci kreditné riziko expozície je výrazne vyšší, než bol, keď úver v skutočnosti vznikol, a to z dôvodu zvýšenia kreditného rizika daného dlžníka alebo triedy dlžníkov od začiatku;
• b. rozhodnutie vrcholového manažmentu úverovej inštitúcie posilniť kolaterálové a/alebo zmluvné požiadavky pre nové úverové expozície, ktoré sa podobajú už vytvoreným úverovým expozíciám, a to z dôvodu zmien kreditného rizika týchto expozícií od prvotného vykázania;
• c. zníženie ratingu dlžníka uznávanou ratingovou agentúrou alebo v rámci interného úverového ratingového systému úverovej inštitúcie;
• d. v prípade výkonných úverových expozícií podliehajúcich individuálnemu monitorovaniu a preskúmaniu interný ukazovateľ súhrnného ratingového hodnotenia/kreditnej kvality, ktorý je slabší ako pri prvotnom vykázaní;
• e. zhoršenie príslušných faktorov kreditného rizika (napr. budúcich peňažných tokov) pre jednotlivých dlžníkov (alebo skupinu dlžníkov); a
• f. očakávanie zmeny z dôvodu finančných ťažkostí vrátane ťažkostí, ktoré spĺňajú podmienky na odklad splátok v súlade s nariadením (EÚ) 2015/227.

Hoci by zavedenie štandardu IFRS 9, ak je to možné, malo odzrkadľovať postupy riadenia kreditného rizika, v niektorých prípadoch to nie je vhodné. Napríklad ak úverová inštitúcia spravuje väčšinu úverových expozícií rovnakým spôsobom bez ohľadu na kreditné riziko (iba okrem mimoriadne silných alebo slabých úverov), spôsob, akým sa spravuje úverová expozícia, pravdepodobne nebude spoľahlivý ukazovateľ toho, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika.

Pri posudzovaní, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika pre úverovú expozíciu, by úverové inštitúcie mali zohľadniť aj tieto faktory, ktoré súvisia s prostredím, v ktorom pôsobí úverová inštitúcia alebo dlžník:

• a. zhoršenie makroekonomického výhľadu týkajúceho sa daného dlžníka alebo skupiny dlžníkov. Makroekonomické posúdenia by mali byť také veľké, aby zahŕňali faktory týkajúce sa štátu, podnikov, domácností a iných typov dlžníkov. Okrem toho by mali riešiť všetky dôležité regionálne rozdiely v oblasti ekonomickej výkonnosti v rámci jurisdikcie¹⁷ ; a
• b. zhoršenie vyhliadok sektoru alebo priemyselných odvetví, v ktorých pôsobí dlžník.

¹⁷ Pozri zásadu č. 6 týchto usmernení o zohľadnení informácií zameraných na budúcnosť vrátane makroekonomických faktorov.

Presná identifikácia faktorov kreditného rizika a spoľahlivé preukázanie súvislostí medzi týmito faktormi a úrovňou kreditného rizika by sa mali považovať za kľúčové, keďže zdanlivo malá zmena kvalitatívnej charakteristiky úveru môže teoreticky predstavovať predstihový ukazovateľ veľkého zvýšenia rizika výskytu zlyhania. Okrem toho v súlade s odsekom 5.5.9 štandardu IFRS 9 význam zmeny kreditného rizika od prvotného vykázania závisí od rizika výskytu zlyhania v čase prvotného vykázania. V tejto súvislosti, ak úverová inštitúcia používa zmeny v pravdepodobnosti zlyhania ako prostriedok na identifikáciu zmien rizika výskytu zlyhania, mala by zohľadniť aj význam danej zmeny pravdepodobnosti zlyhania vyjadrenej ako pomer (alebo miera fluktuácie) primeraný pravdepodobnosti zlyhania pri prvotnom vykázaní (t. j. zmena pravdepodobnosti zlyhania vydelená pravdepodobnosťou zlyhania pri prvotnom vykázaní), aj vzhľadom na odsek B5.5.11 štandardu IFRS 9. Zohľadniť by sa však mala aj šírka zmeny samotnej pravdepodobnosti zlyhania (t. j. pravdepodobnosť zlyhania ku dňu oceňovania mínus pravdepodobnosť zlyhania pri prvotnom vykázaní).

Úverové inštitúcie by mali uvažovať nad rámec počtu „stupňov“, ktoré predstavuje zníženie ratingu, pretože zmena pravdepodobnosti zlyhania o jeden stupeň nemusí byť lineárna (napríklad pravdepodobnosť zlyhania počas piatich rokov expozície s ratingom BB je približne trojnásobná v porovnaní s expozíciou s ratingom BBB na základe aktuálnych údajov a analýz platných pre určité jurisdikcie). Okrem toho, keďže význam pohybu o jeden stupeň bude závisieť od podrobnosti ratingového systému banky, a teda od „šírky“ každého stupňa, primerané prvotné členenie by sa malo vymedziť tak, aby sa zabezpečilo, že výrazné zvýšenie kreditného rizika pre jednotlivé úverové expozície alebo pre skupinu takýchto expozícií nebude v segmente zastreté. V tomto ohľade by úverové inštitúcie mali zabezpečiť, aby ratingové systémy pre kreditné riziko obsahovali dostatočný počet stupňov na primerané rozlíšenie kreditného rizika. Úverové inštitúcie by takisto mali myslieť na to, že k výraznému zvýšeniu kreditného rizika by mohlo dôjsť pred zmenou úverového stupňa.

Úverové inštitúcie by mali zohľadniť, že existujú určité okolnosti, za ktorých by z nepriaznivej zmeny faktorov uvedených v bodoch 107 a 108 nemuselo vyplývať výrazné zvýšenie kreditného rizika. Napríklad sa môže stať, že pravdepodobnosť zlyhania úverovej expozície s ratingom AA je nízka a nie je oveľa väčšia ako expozícia s ratingom AAA. Veľmi málo úverových expozícií však má také očividne nízke kreditné riziko, a ako sa uvádza v bode 110, citlivosť pravdepodobnosti zlyhania na ratingové stupne sa môže výrazne zvýšiť, keď sa zhorší kvalita ratingu.

Úverové inštitúcie by si mali takisto uvedomiť, že by mohla nastať situácia, pri ktorej sa určité faktory pohybujú v opačnom smere, ale môžu byť vyvážené zlepšením v iných faktoroch (pozri usmernenia k zavedeniu štandardu IFRS 9, príklad 2). Napriek tomu by však vzhľadom na dôležitosť odhalenia, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, úverové inštitúcie mali zaviesť procesy správy a kontrolné procesy schopné spoľahlivo potvrdiť každú úsudok, že faktory, ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na kreditné riziko, sú vyvážené faktormi s možným priaznivým vplyvom.

Úverové inštitúcie by mali dôkladne zvážiť a priradiť plnú váhu diskrečným rozhodnutiam riadiaceho orgánu alebo vrcholového manažmentu úverových inštitúcií, ktoré poukazujú na zmenu kreditného rizika. Napríklad, ak sa z dôvodu obáv týkajúcich sa kreditného rizika prijme rozhodnutie posilniť monitorovanie dlžníka alebo triedy dlžníkov, je nepravdepodobné, že by subjekt s rozhodovacou právomocou prijal takéto opatrenie, keby sa zvýšenie kreditného rizika nepovažovalo za výrazné.

Keď úverová inštitúcia posúdením dospeje k záveru, že došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika v prípade niektorých, ale nie všetkých jej úverových expozícií voči protistrane, napríklad z dôvodu rozdielov v naplánovaní, kedy bol úver poskytnutý, mala by zabezpečiť, že pre všetky úverové expozície sa zistí, kde došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika.

Ak úverová inštitúcia uskutoční posúdenie výrazných zvýšení kreditného rizika na kolektívnom základe (t. j. napríklad v oblasti retailu), vymedzenia portfólií by sa mali pravidelne preskúmavať, aby sa zabezpečilo, že úverové expozície v týchto portfóliách budú mať naďalej spoločné charakteristiky rizika z hľadiska ich reakcie na faktory kreditného rizika. Zmena hospodárskych podmienok si môže vyžadovať preskupenie.

V súlade s odsekom B5.5.1 štandardu IFRS 9 o posudzovaní výrazných zvýšení kreditného rizika na kolektívnom základe od prvotného vykázania v prípadoch, keď je očividné, že v skupine úverových expozícií došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika niektorých úverových expozícií, by úverové inštitúcie mali previesť podmnožinu alebo časť skupiny úverových expozícií na oceňovanie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, aj keď nie je možné zistiť túto skutočnosť na individuálnom základe úverových expozícií (pozri štandard IFRS 9, názorný príklad 5).

V súlade s odsekom B5.5.6 štandardu IFRS 9 a odsekom IE39 usmernení k zavedeniu štandardu IFRS 9, ak nie je možné na základe spoločných charakteristík kreditného rizika určiť konkrétnu podskupinu úverových expozícií, pre ktorú sa výrazne zvýšilo kreditné riziko, oceňovaniu očakávaných kreditných strát počas celej životnosti by mal podliehať primeraný podiel celkovej skupiny.

Výraz „výrazný“ by sa nemal rovnať štatistickej významnosti, čo znamená, že prístup posudzovania by sa nemal zakladať výlučne na kvantitatívnej analýze. V prípade portfólií, ktoré majú vysoký počet jednotlivých malých úverov a bohatý súbor relevantných historických údajov, je možné, že s použitím štatistických postupov sa podarí čiastočne identifikovať „výrazné“ zvýšenia kreditného rizika. V prípade iných úverových expozícií to však nemusí byť uskutočniteľné.

Pojem „výrazný“ by sa nemal posudzovať ani z hľadiska rozsahu vplyvu na základné finančné výkazy úverovej inštitúcie. Identifikácia a zverejnenie výrazného zvýšenia kreditného rizika by sa mali uskutočniť, aj keď zvýšenie kreditného rizika vymedzené z hľadiska pravdepodobnosti zlyhania pravdepodobne neovplyvní uskutočnenú opravnú položku (napríklad preto, lebo expozícia je viac než v plnej miere zabezpečená kolaterálom), aby úverové inštitúcie mohli identifikovať a zverejniť takéto zvýšenia, ktoré môžu byť dôležité pre používateľov, ktorí sa snažia porozumieť trendom týkajúcim sa vlastného kreditného rizika expozícií úverovej inštitúcie.

Podľa odseku 5.5.9 štandardu IFRS 9 vychádza posudzovanie výrazného zvýšenia kreditného rizika z porovnania kreditného rizika vyplývajúceho z expozícií k dátumu vykazovania s kreditným rizikom po prvotnom vykázaní. Odsek BC 5.161 štandardu IFRS 9 a názorný príklad 6 predstavujú príklad uplatnenia tejto zásady v tomto štandarde a nie výnimku z tejto zásady. Z tohto príkladu vyplýva, že úverové inštitúcie môžu stanoviť maximálne kreditné riziko pre konkrétne portfóliá po prvotnom vykázaní, čo povedie k tomu, že portfólio sa presunie k oceňovaniu očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, ak sa kreditné riziko zvýši tak, že prekročí danú maximálnu úroveň. Toto zjednodušenie platí len vtedy, keď sú expozície rozčlenené s dostatočnou mierou podrobnosti, takže úverová inštitúcia môže preukázať, že analýza je v súlade so zásadami štandardu IFRS 9. Konkrétne by úverové inštitúcie mali byť schopné preukázať, že k výraznému zvýšeniu kreditného rizika nedošlo v prípade položiek v portfóliu pred dosiahnutím maximálneho úverového stupňa.

Úverové inštitúcie by mali prísne preskúmavať kvalitu svojho prístupu k posudzovaniu, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika. Riadiaci orgán alebo vrcholový manažment úverovej inštitúcie by mali zvážiť, či existujú doplňujúce faktory, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní výrazného zvýšenia kreditného rizika, čím sa zvýši kvalita ich prístupu.

Úverové inštitúcie by si mali dávať pozor pred rizikom skĺznutia k zaujatosti, čo by zabránilo splneniu cieľov štandardu IFRS 9. V prípadoch, keď sú úverové inštitúcie presvedčené, že ich prístup k zavedeniu je pravdepodobne zaujatý, mali by zmeniť svoje posudzovanie pre identifikovanú zaujatosť, a tým zabezpečiť, že sa splnia ciele štandardu (pozri najmä odseky B5.5.1 až B5.5.6 štandardu IFRS 9).

V odsekoch 5.5.12 a B5.5.25 až B5.5.27 štandardu IFRS 9 sa stanovujú požiadavky na posudzovanie výrazného zvýšenia kreditného rizika pre úverové expozície a, ktorých zmluvné peňažné toky boli opätovne prerokované alebo zmenené. Konkrétne v prípade zmien, ktoré neviedli k ukončeniu vykazovania v súlade so štandardom IFRS 9 účtovná jednotka musí posúdiť, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika tak, že porovná: a) riziko výskytu zlyhania k dátumu vykazovania na základe zmenených zmluvných podmienok s b) rizikom výskytu zlyhania k prvotnému vykázaniu na základe pôvodných, nezmenených zmluvných podmienok.

Úverové inštitúcie by mali zabezpečiť, že zmeny alebo opätovné prerokovania nebudú zahmlievať zvýšenie kreditného rizika, čím by spôsobili podhodnotenie očakávaných kreditných strát a oneskorenie prevodu k očakávaným kreditným stratám počas celej životnosti pre dlžníkov, ktorých kreditné riziko sa výrazne zhoršilo, alebo nenáležite by viedli k návratu z oceňovania očakávaných kreditných strát počas celej životnosti k oceňovaniu 12-mesačných očakávaných kreditných strát.

Pri určovaní, či došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika pre zmenenú úverovú expozíciu, úverové inštitúcie by mali byť schopné preukázať a pri vypracúvaní odhadov očakávaných kreditných strát by mali zohľadniť skutočnosť, či takéto zmeny alebo opätovné prerokovania zlepšili alebo obnovili schopnosť úverovej inštitúcie vymáhať splátky úrokov a istiny v porovnaní so situáciou po prvotnom vykázaní. Zohľadniť by sa mala aj podstata zmenených zmluvných peňažných tokov, ako aj dôsledky zmien pre budúce kreditné riziko úverovej expozície (vzhľadom na kreditné riziko dlžníka). Medzi faktory, ktoré treba zohľadniť, patria okrem iného:

• a. či zmena alebo opätovné prerokovanie zmluvných podmienok a výsledných peňažných tokov sú z hospodárskeho hľadiska prínosom pre dlžníka v porovnaní s pôvodnými, nezmenenými zmluvnými podmienkami, a ako zmena z hospodárskeho hľadiska ovplyvňuje dlžníkovu schopnosť splácať dlh;
• b. či možno identifikovať faktory, ktoré podporujú posúdenie dlžníkovej schopnosti splácať dlh vypracované úverovou inštitúciou vrátane okolností, ktoré viedli k zmene, a vyhliadky dlžníka do budúcnosti ako výsledku zmien vzhľadom na aktuálne podmienky, makroekonomické prognózy a vyhliadky pre sektor či priemysel, v rámci ktorého dlžník pôsobí, obchodný model dlžníka a jeho obchodný plán (plán riadenia podniku), v ktorom sú opísané očakávania dlžníka týkajúce sa jeho budúceho výkonu, finančnej odolnosti a peňažných tokov; a
• c. či je dlžníkov obchodný plán uskutočniteľný, realizovateľný a v súlade so splátkovým kalendárom na splátky úrokov a istiny podľa zmenených zmluvných podmienok úverových expozícií.

Úverové expozície prevedené na očakávané kreditné straty počas celej životnosti, ktoré sa neskôr opätovne prerokujú alebo zmenia a ktorých vykazovanie sa neukončí, by sa nemali presúvať späť k oceňovaniu 12-mesačných očakávaných kreditných strát, pokiaľ neexistujú dostatočné dôkazy, že kreditné riziko počas životnosti expozície sa výrazne nezvýšilo v porovnaní s expozíciou po prvotnom vykázaní. Ak napríklad úverová inštitúcia poskytne rôzne úľavy, ako sú zníženia úrokových sadzieb alebo odklady splátok istiny pre dlžníkov vo finančných ťažkostiach, úverová expozícia sa môže preukazovať nižším kreditným rizikom, hoci v skutočnosti môže dlžník naďalej ostať vo finančných ťažkostiach bez reálnych vyhliadok na uhrádzanie naplánovaných splátok počas zostávajúceho obdobia trvania expozície. V súlade s odsekom B5.5.27 štandardu IFRS 9 „medzi dôkazy, že kritériá na vykazovanie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti už nie sú splnené, môžu patriť historické záznamy o aktuálnych a včasných platbách za zmenených zmluvných podmienok. Zákazník by obvykle musel preukázať konzistentne dobré platobné správanie počas obdobia pred tým, ako sa kreditné riziko začalo považovať za znížené. Historické záznamy o zmeškaných alebo neúplných platbách by sa napríklad obvykle nezmazali jednoducho preto, lebo došlo k jednej platbe načas po zmene zmluvných podmienok.“

4.3.3 Použitie praktických pomôcok

Štandard IFRS 9 obsahuje niekoľko praktických pomôcok určených na uľahčenie záťaže spojenej so zavedením pre široký okruh spoločností vzhľadom na skutočnosť, že štandard IFRS 9 budú používať rôzne subjekty vrátane subjektov mimo odvetvia bankovníctva.

Nasledujúce body sú venované týmto praktickým pomôckam: súbor informácií, ktoré účtovný subjekt musí zohľadniť pri oceňovaní očakávaných kreditných strát; výnimka pre expozície s nízkym kreditným rizikom; a vyvrátiteľná domnienka viac než 30 dní po splatnosti.

Úverové inštitúcie by mali tieto praktické pomôcky využívať v obmedzenej miere, pretože majú potenciál skĺznuť k značnej zaujatosti a pretože vzhľadom na ich podnikanie náklady na získanie príslušných informácií pravdepodobne nezahŕňajú „neprimerané náklady alebo úsilie“. Úverové inštitúcie by mali zvážiť, či je potrebné uskutočniť úpravy pri používaní praktických pomôcok s cieľom zabrániť každej výslednej zaujatosti, keďže by mali vziať do úvahy, že cieľom štandardu IFRS 9 je odhad očakávaných kreditných strát, v ktorom sa odzrkadľuje nezaujatá a pravdepodobnosťou vážená suma, ktorá sa stanovuje posúdením viacerých možných výsledkov (odsek 5.5.17 štandardu IFRS 9).

Ak úverová inštitúcia použije takéto praktické pomôcky, mala by jasne zaznamenať odôvodnenia pre ich použitie.

Súbor informácií

V odseku B5.5.15 štandardu IFRS 9 sa uvádza, že „účtovná jednotka zohľadňuje primerané a preukázateľné informácie, ktoré sú k dispozícii bez neprimeraných nákladov alebo úsilia“ a „pri stanovovaní toho, či od prvotného vykázania došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, účtovná jednotka nemusí uskutočňovať vyčerpávajúce vyhľadávanie informácií“. Úverové inštitúcie by tieto vyhlásenia nemali vykladať reštriktívne a mali by vytvoriť systémy a procesy, ktoré využívajú všetky primerané a preukázateľné informácie, ktoré sú relevantné pre skupinu expozícií alebo pre jednotlivú expozíciu, a to podľa potreby, na dosiahnutie vysoko kvalitného, spoľahlivého a konzistentného zavedenia účtovných požiadaviek. Jednako však netreba vynakladať dodatočné náklady a prevádzkovú záťaž, ak neprispievajú k vysokej kvalite zavádzania štandardu IFRS 9. Výnimka pre „nízke kreditné riziko“

Podľa odseku 5.5.10 štandardu IFRS 9 „účtovná jednotka môže predpokladať, že kreditné riziko vyplývajúce z finančného nástroja sa od prvotného vykázania výrazne nezvýšilo, ak bolo stanovené, že finančný nástroj má k dátumu vykazovania nízke kreditné riziko“. Hoci úverové inštitúcie majú takto možnosť pri expozíciách s nízkym kreditným rizikom neposudzovať, či sa kreditné riziko od prvotného vykázania zvýšilo výrazne, použitie tejto výnimky by malo byť obmedzené. Konkrétne by úverové inštitúcie mali včas posudzovať výrazné zvýšenie kreditného rizika pre všetky úverové expozície.

V tejto súvislosti by úverové inštitúcie mali vždy vykazovať zmeny 12-mesačných očakávaných kreditných strát prostredníctvom opravnej položky, ak neexistuje výrazné zvýšenie kreditného rizika, a presunúť úverové expozície k oceňovaniu očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, ak došlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika. Na dosiahnutie vysoko kvalitného zavedenia štandardu IFRS 9 by sa každé použitie výnimky pre nízke kreditné riziko malo doplniť jasnými dôkazmi, že kreditné riziko je k dátumu vykazovania dostatočne nízke a že od prvotného vykázania nemohlo dôjsť k výraznému zvýšeniu kreditného rizika.

Na znázornenie zmyslu nízkeho kreditného rizika v odseku B5.5.22 sa v odseku B5.5.23 štandardu IFRS 9 ako príklad uvádza nástroj s externým ratingom v hodnote „investičný stupeň“. Všetky úverové expozície, ktoré majú rating v hodnote „investičný stupeň“ od ratingovej agentúry, sa však nemôžu automaticky považovať za expozície s nízkym kreditným rizikom. Úverové inštitúcie by sa mali spoliehať hlavne na svoje vlastné posudzovanie kreditného rizika na účely hodnotenia kreditného rizika úverovej expozície a nemali by sa spoliehať výlučne alebo automaticky na ratingové hodnotenia poskytované ratingovými agentúrami (ak sú takéto hodnotenia k dispozícii). Optimistické interné úverové ratingy by však v porovnaní s externými ratingmi mali vyžadovať doplňujúcu analýzu a odôvodnenie riadiaceho orgánu alebo vrcholového manažmentu úverovej inštitúcie.

Vyvrátiteľná domnienka viac než 30 dní po splatnosti

Úverové inštitúcie by mali zaviesť procesy posudzovania a riadenia kreditného rizika, aby zabezpečili, že výrazné zvýšenia kreditného rizika budú odhalené s dostatočným predstihom pred tým, než sa expozície dostanú do stavu po splatnosti alebo budú nesplatené. Hoci podľa štandardu IFRS 9 nič nebráni použitiu vyvrátiteľnej domnienky viac než 30 dní po splatnosti ako zabezpečovacieho mechanizmu spoločne s ostatnými uvedenými ukazovateľmi na posudzovanie výrazného zvýšenia kreditného rizika, úverové inštitúcie by sa mali vyhýbať jeho použitiu ako hlavného ukazovateľa prechodu na očakávané kreditné straty počas celej životnosti.

Každé tvrdenie, že domnienka viac než 30 dní po splatnosti je vyvrátená na základe toho, že nedošlo k výraznému zvýšeniu kreditného rizika, by sa malo doplniť dôkladnou analýzou, v ktorej sa jasne preukáže, že domnienka 30 dní po splatnosti nie je vo vzájomnom vzťahu s výrazným zvýšením kreditného rizika¹⁸ . V tejto analýze by sa mali zohľadniť aktuálne a primerané a preukázateľné informácie zamerané na budúcnosť, ktoré môžu spôsobiť, že nedostatky hotovosti v budúcnosti budú odlišné od historických skúseností.

¹⁸ Napríklad v niektorých jurisdikciách je bežnou praxou, že dlžníci odkladajú splátky určitých expozícií, z historických údajov však vyplýva, že tieto zmeškané platby sa plne nahradia v nasledujúcich mesiacoch.

V tejto súvislosti by úverové inštitúcie mali použiť relevantné informácie zamerané na budúcnosť, ktoré sú primerané a preukázateľné, aby analyzovali, či existuje nejaký podstatný vzťah medzi týmito informáciami a faktormi kreditného rizika. Úverové inštitúcie by nemali používať vyvrátiteľnú domnienku viac než 30 dní po splatnosti, pokiaľ nepreukázali, že informácie zamerané na budúcnosť nemajú nijaký podstatný vzťah s faktorom kreditného rizika alebo že takéto informácie nie sú dostupné bez neprimeraných nákladov alebo úsilia.

V obmedzených prípadoch, keď informácie po splatnosti predstavujú pre úverovú inštitúciu najlepšie dostupné kritérium na stanovenie, kedy by sa expozície mali presunúť do kategórie očakávaných kreditných strát počas celej životnosti, by úverové inštitúcie mali venovať osobitnú pozornosť oceňovaniu opravnej položky pre 12-mesačné očakávané kreditné straty, aby zabezpečili, že očakávané kreditné straty sa primerane zachytia v súlade s cieľom oceňovania štandardu IFRS 9. Úverové inštitúcie by okrem toho mali zohľadniť, že v dôsledku významnej miery závislosti od informácií zameraných na minulosť sa do zavedenia účtovného modelu pre očakávané kreditné straty zavedie zaujatosť a že by mali zabezpečiť, aby sa splnili ciele požiadaviek týkajúcich sa zníženia hodnoty podľa štandardu IFRS 9 (t. j. odzrkadľovať očakávané kreditné straty, ktoré spĺňajú stanovené ciele oceňovania a odhaľovať všetky výrazné zvýšenia kreditného rizika).